Do krajiny sme prišli s obrovským rešpektom. Po rokoch v socialistickej klietke sme nevedeli čo čakať na území povestnej disciplíny a poriadku. Už prvý deň bol šokujúci. Na dedine, kde sme sa večer ubytovali po nedeľnej omši pred kostolom prišli k nám miestni sedliaci. Srdečne nás privítali, pozvali do krčmy na jedno pivo pred sviatočným obedom a každý jeden dodal, že v prípade akýchkoľvek problémov sa môžeme na nich obrátiť. V podstate jednoduchá, ľudská reakcia na cudzincov v novom prostredí aká by mala byť samozrejmá pre každého kto sa trúfa nazvať homo sapiens.
Na polesí, kde sme pôsobili, na ekonomickom oddelení pracoval Herbert s ktorým sme sa postupne spriatelili. Viedli sme hodne debát. My sme sa dozvedali ako fungujú nemecké systémy, on zase rád počúval naše príbehy o živote v socializme a nechcel uveriť, že Československo sa do piatich rokov určite rozdelí.
Herbert mal jeden sen. Veľmi sa mu páčil jeden z francúzskych peugeotov a chcel si ho kúpiť, ale nemohol. Nebol to nedostatok financií. Ako štátny zamestnanec mal také silné presvedčenie a lojalitu k systému, ktorého bol súčasťou, že to pokladal za urážku všetkých pracujúcich a firiem, ktoré formou dani prispievajú na jeho mzdu. Tešil sa na november 1993, keď sa rozširovala forma spolupráce EU a na jeho mzdu budú prispievať aj francúzski pracujúci a on si vysnívané auto kúpi bez výčitiek svedomia.
Pozitívny závan nemeckej epizódy ma po dlhých desaťročiach ovanul včera, keď sa premiér republiky Igor Matovič ospravedlnil pendlerovi pracujúcom v Rakúsku, ktorého neprávom obvinil z šírenia nebezpečného vírusu. Dokonca mu osobne zavolal. Potešujúce je, že vláda sa snaží aktívne riešiť problémy pendlerov a dáva im znamenie, že sú rešpektovanou súčasťou republiky. Zdravo sebavedomým politikom zorientovaným v súvislostiach nevadí, že platia dane v cudzine. My sme súčasťou EU a tá nám poskytuje iné benefity, ktoré pomáhajú rozvoju Slovenska.
Veľa občanov pracujúcich v zahraničí pomáha rodinám doma, veľa stavia domy a budúcnosť vidí na Slovensku. Len potrebujú pravidla aké sú v cudzine štandardom. Je dobré, že tieto signály prichádzajú pár týždňov potom ako bývalý, fantómový premiér P. Pellegrini a ministerka vnútra D. Saková rozsievali urážlivé invektívy a prejavy pohŕdania na ich adresu z primitívneho politického kalkulu, pretože len málo zo zahraničných Slovákov plánovalo voliť ich metastázujúcu stranu smerujúcu pod 10%.
Je inšpirujúce, že po 30 rokoch od revolúcie sa tu konečne začínajú črtať jednoduché systémy, ktoré nebudú občana neustále šikanovať, ale mu jeho život uľahčovať. Jemu bude zákonite stúpať občianske sebavedomie a presvedčenie. Postupne sa budú do vzájomne kooperujúceho systému zapájať ďalší ľudia a krajina začne rásť a bude tu radosť žiť.
Ľudskosť je jedinou alternatívou na dôstojnejší život a prekonávanie kríz ku ktorým smerujeme. Verte mi, v Nemecku to tak fungovalo už pred 30 rokmi a bol to balzam na duši.